Harvardská architektúra
Táto
architektúra bola navrhnutá Howardom Aikenom v 30. rokoch minulého
storočia na Harvardskej univerzite v Spojených štátoch pri vývoji
reléového počítače HARVARD MARK 1 (1944). Ďalej bola využitá na
Pensylvánskej univerzite pre elektronkový počítač ENIAC. Bola to
moderná koncepcia, ale technické prostriedky v tej dobe neumožnili jej
realizáciu a preto bola zavrhnutá a bola prevzatá koncepcia von
Neumannova. Neskôr asi po štyridsiatich rokoch dosiahla technológia
výroby integrovaných obvodov takého stupňa, že mohla byť táto koncepcia
realizovaná.
Harvardská architektúra je počítačová architektúra, v ktorej je na
rozdiel od Von Neumannovej architektúry rozdelený blok pamäte na dva
bloky - zvlášť pamäť pre programy a zvlášť pamäť pre dáta.
Sú pre ňu charakteristické tieto vlastnosti:
1. pamäť programu je oddelená od pamäti dát
2. oddelené zbernice
3. riadenie procesora je oddelené od riadenia vstupných a výstupných jednotiek (nie sú napojené priamo na ALU)
Výhody:
- inštrukcie a dáta sú uložené v rôznych pamäťových priestoroch
- zbernice môžu mať rôzne šírky
- súčasne sa môžu spracovávať inštrukcie aj dáta
- majú oddelený adresný priestor pre program a pre údaje
- program nemôže prepísať sám seba
- možnosť zreťazenia inštrukcií (pipelining) (spracovanie viacerých inštrukcií naraz) → možnosť rýchlejšieho spracovania väčšieho objemu dát
Nevýhody:
- dve zbernice kladú vyššie nároky na vývoj riadiacej jednotky procesora a zvyšujú i náklady na výrobu výsledného počítača
- nevyužitá časť pamäte dát sa nedá použiť pre program a naopak
Použitie:
- pre jednoúčelové počítače
- mikrokontroléry